Ústavný súd SR z 27.5.2015 - Vyžadovanie prác pre získanie dávky hmotnej núdze

Podľa navrhovateľov právnym následkom odmietnutia ponúknutej práce podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi bude, že jednotlivec ako samostatne posudzovaná osoba nebude mať v prevažnej väčšine nárok na žiadne peňažné prostriedky zo systému dávok v hmotnej núdzi, pričom v prípade posudzovania viacerých osôb na účely poskytnutia dávky v hmotnej núdzi budú dotknutí aj členovia domácnosti. Podľa názoru navrhovateľov z napadnutých ustanovení zákona o hmotnej núdzi vyplýva, že obec je tým subjektom, ktorý rozhoduje o ponúknutí práce v rozsahu 32 hodín mesačne poberateľovi dávky v hmotnej núdzi. Zákon o hmotnej núdzi neustanovuje povinnosť obce ponúknuť prácu všetkým poberateľom dávky v hmotnej núdzi a neustanovuje žiadne kritériá, na základe ktorých by mala obec rozhodovať o tom, komu prácu ponúkne a komu nie. Z toho navrhovatelia vyvodili, že napadnutý zákon vytvoril priestor pre úplnú svojvôľu, komu práca bude ponúknutá a komu nie. Dôsledkom napadnutej právnej úpravy je podľa navrhovateľov priama diskriminácia na základe iného postavenia, pretože obec má vytvorené zákonné predpoklady, aby nerovnako zaobchádzala s rovnako postavenými osobami – poberateľmi dávky v hmotnej núdzi.  Nerovnaké zaobchádzanie sa podľa navrhovateľov prejaví v tom, že jeden poberateľ dávky v hmotnej núdzi si bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať vo forme prác podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi a iný poberateľ dávky v hmotnej núdzi si tú istú základnú dávku v hmotnej núdzi uvedeným spôsobom nebude musieť odpracovať. Neexistuje pritom žiadne rozlišovacie kritérium, na základe ktorého by bolo možné objektívne stanoviť, kto bude mať povinnosť si základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať a kto nie. Ide teda zjavne o svojvoľné a nerovnaké zaobchádzanie s rovnako postavenými osobami na základe ich iného postavenia.