Ústavný súd SR z 7.12.2010 - K nesprístupneniu informácie

Sťažovateľ žiadosťou na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) žiadal Úrad vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) o sprístupnenie zvukového záznamu z rokovania vlády Slovenskej republiky. Zároveň požiadal o poskytnutie prepisu zvukového záznamu, ak bol takýto prepis vyhotovený. Úrad vlády odpovedal na žiadosť o sprístupnenie informácie tak, že požadovanú informáciu odmietol sprístupniť. Krajský súd rozsudkom  žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „týmto rozsudkom NS SR porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojitosti s právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy“. Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom namietaného porušenia označených práv je skutočnosť, že podľa sťažovateľa „výklad pojmu informácia obsiahnutý v odôvodnení rozsudku NS SR je v zjavnom rozpore s Ústavou SR“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval jednoznačné znenie zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva, že informáciou sú aj celé dokumenty, a sťažovateľ tvrdí, že argumentácia najvyššieho súdu nie je konzistentná a zrozumiteľná. Sťažovateľ je toho názoru, že „taký výklad zákona, ktorý umožňuje paušálne a kompletné utajenie celého záznamu z rokovania vlády (t. j. všetkých čiastkových informácií zachytených na tomto zázname, bez ohľadu na ich skutočnú povahu a potrebu ich utajovania), je v zjavnom rozpore s ústavným právom na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR“.