Zmeny pre verejného ochrancu práv a komisárov v sociálnych zariadeniach
Dňa 20.06.2022 bol v MPK zverejnený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv, ktorého cieľom je vytvoriť národný preventívny mechanizmus v zmysle ustanovení Opčného protokolu k Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
Cieľom opčného protokolu je podľa čl. 1 zaviesť systém pravidelných prehliadok vykonávaných nezávislými medzinárodnými a národnými orgánmi na miestach, kde sú ľudia pozbavení ich slobody, v záujme predchádzania mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
Postavenie národného preventívneho mechanizmu sa v zmysle čl. 3 opčného protokolu zveruje do pôsobnosti troch už existujúcich orgánov ochrany ľudských práv - verejného ochrancu práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím.
Navrhovaným zákonom sa vecná pôsobnosť všetkých troch inštitúcií rozširuje o právomoc vykonávať systematické návštevy miest, v ktorých sa nachádzajú osoby obmedzené na slobode de iure alebo de facto, pri ktorých budú zisťovať ako sa s osobami na týchto miestach zaobchádza.
Personálna pôsobnosť verejného ochrancu práv sa navrhovaným zákonom rozširuje na všetky miesta, kde sa nachádzajú alebo môžu nachádzať osoby obmedzené na slobode de iure, t. j. verejnou mocou na základe zákonného oprávnenia, či už na základe príkazu orgánu verejnej moci alebo z jeho podnetu alebo s jeho súhlasom či tichým súhlasom.
Pôsobnosť medzi komisárov je vo vzťahu k postaveniu národného preventívneho mechanizmu rozdelená s ohľadom na ich špecializáciu, t. j. podľa miest, kde sa nachádzajú alebo môžu nachádzať deti, resp. osoby so zdravotným postihnutím. Ide jednak o miesta, kde sú tieto osoby obmedzené na slobode de iure, ale aj de facto, teda v dôsledku situácie, v ktorej sa konkrétna osoba nachádza. Takou môže byť napríklad situácia osoby de iure dobrovoľne umiestnenej v psychiatrickom zdravotníckom zariadení, avšak z terapeutických dôvodov podrobenej výrazným režimovým opatreniam, ktorými je jej sloboda obmedzená fakticky. Podobný je aj prípad osôb umiestnených v domovoch sociálnych služieb alebo v liečebniach pre dlhodobo chorých. Kľúčovým znakom faktického obmedzenie slobody je teda závislosť osoby na inštitucionálnej starostlivosti, ktorá dosahuje takej miery, že jej z jej pohľadu chýba slobodná možnosť opustiť zariadenie, v ktorom je držaná alebo umiestnená, a to aj v prípade, že nie je vystavená zlému zaobchádzaniu.
Komisári sú na základe tohto vymedzenia oprávnení vykonávať svoje právomoci aj voči súkromným subjektom, pokiaľ sú prevádzkovateľom zariadenia, na ktoré sa rozšírená pôsobnosť komisárov vzťahuje.
Verejný ochranca práv a komisári sa pri návštevách budú zameriavať na odhaľovanie systémových nedostatkov, ktoré vedú alebo by mohli viesť k zlému zaobchádzaniu s osobami umiestnenými v zariadeniach. Budú skúmať tak hmotné podmienky pobytu v zariadeniach, ako aj jeho inštitucionálny rámec, a budú si najmä všímať záruky proti zlému zaobchádzaniu, t. j. mieru zabezpečenia práv osôb obmedzených na slobode a mieru ich praktického uplatňovania.
Žiadna z inštitúcií nebude mať ani naďalej rozhodovacie alebo sankčné právomoci. Svoju činnosť budú vykonávať len prostredníctvom svojich už existujúcich oprávnení (v niektorých prípadoch spresnených touto novelou na účel odstránenia akýchkoľvek pochybností).
Predpokladaná účinnosť od: 01.01.2023
MPK končí: 11.07.2022
Sprievodná dokumentácia
Mgr. Helena Laposová