Zneužívanie práva na informácie

Právo na prístup k informáciám predstavuje významný nástroj verejnej kontroly činnosti obcí. V praxi však nastávajú aj situácie, keď jeden žiadateľ podáva opakovane a vo veľkom rozsahu písomné alebo ústne žiadosti, ktorých vybavovanie predstavuje pre obec značnú administratívnu záťaž. Takéto situácie vyvolávajú otázku, kde sa nachádza hranica medzi legitímnym výkonom práva na informácie a jeho možným zneužitím a aké možnosti má obec pri ochrane pred neprimeraným zaťažovaním úradu. Môže obec napr. zaviesť poplatok za posielanie scanov e-mailom? Ako môže obec meniť svoj sadzobník úhrad za sprístupňovanie informácií?

Právny stav k: 28.09.2026

Informačný filibustering 

Za osobitnú formu šikanózneho výkonu práva na informácie možno považovať tzv. informačný filibustering, ktorým možno označiť situáciu, keď žiadateľ opakovane, sériovo a vo veľkom rozsahu uplatňuje svoje právo na sprístupnenie informácií spôsobom, ktorý môže neprimerane zaťažovať povinnú osobu.

Samotný vysoký počet žiadostí alebo ich rozsah však automaticky neznamená zneužitie práva. Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok z 31. 3. 2022, sp. zn. 5 Sžik 5/2020, publikovaný pod č. 15/2022 ZNSS) treba prihliadať aj na obsah a kvalitu požadovaných informácií, spôsob ich formulácie a stupeň konkrétnosti, obťažnosť ich sprístupnenia vzhľadom na zákonné lehoty, ich spôsobilosť privodiť povinnej osobe neprimeranú ujmu, ako aj na zmysel a hodnotu informácií pre žiadateľa a výkon spoločenskej kontroly. Obec pritom musí posúdiť jednotlivú žiadosť aj súbor časovo súvisiacich žiadostí a nad všetku rozumnú pochybnosť preukázať, že cieľom žiadateľa nebolo získať informácie, ale spôsobiť jej ujmu.

Pre obec je preto dôležité viesť systematickú evidenciu jednotlivých žiadostí, rozsahu požadovaných informácií, času a personálnych kapacít potrebných na ich vybavenie, prípadného opakovania už vybavených požiadaviek a ďalších okolností, ktoré môžu preukazovať neprimeranú administratívnu záťaž. Až na základe súhrnu týchto okolností možno posudzovať, či výkon práva ešte sleduje účel zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „Infozákon“), alebo už nadobúda šikanózny charakter.

Prípadné odmietnutie sprístupnenia informácií z dôvodu zneužitia práva pritom musí zostať výnimočným prostriedkom (ultima ratio) a musí byť založené na konkrétnych a preukázaných okolnostiach. O odmietnutí sprístupnenia informácie musí obec vydať písomné rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 Infozákona, v ktorom tieto okolnosti náležite odôvodní. V citovanej veci súd obci vytkol, že prístup k informáciám odmietla en bloc rozhodnutiami s takmer totožným odôvodnením a nepokúsila sa žiadostiam vyhovieť ani čiastočným sprístupnením niektorých informácií.

Rozsah sprístupňovaných informácií

Podľa § 3 ods. 1 Infozákona má každý právo na prístup k informáciám, ktoré má povinná osoba k dispozícii.

Obec teda musí sprístupniť existujúce informácie, ktorými disponuje, a to bez potreby, aby žiadateľ preukazoval dôvod alebo záujem, pre ktorý ich požaduje. Zároveň však Infozákon neukladá obci povinnosť vytvárať nové informácie, analýzy, prehľady, stanoviská, výklady alebo iné dokumenty, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú. Túto hranicu treba posudzovať individuálne – o vytváranie novej informácie spravidla nejde, ak ju možno získať jednoduchým spracovaním (napr. vyhľadaním, zoradením či spočítaním) údajov, ktoré už obec má k dispozícii.

Ak žiadateľ požaduje napríklad vytvorenie nového prehľadu, súhrnné vyhodnotenie údajov alebo odpoveď vyžadujúcu vytvorenie nového odborného stanoviska, spravidla nejde o sprístupnenie existujúcej informácie, ale o vytvorenie novej, na ktoré obec podľa Infozákona povinná nie je.

V prípade požiadaviek smerujúcich na účtovné doklady, zmluvy, faktúry, pracovnoprávne dokumenty, objednávky alebo iné dokumenty, ktorými obec disponuje, však nemožno odmietnuť sprístupnenie len preto, že ide o rozsiahle množstvo dokumentov alebo že ich vyhľadanie a spracovanie predstavuje pre obec administratívnu záťaž.

Takéto informácie sú predmetom práva na prístup podľa § 3 ods. 1, pričom pri ich sprístupnení je potrebné individuálne posúdiť prípadné zákonné obmedzenia prístupu podľa § 8 až 11 Infozákona. Najmä pri dokumentoch obsahujúcich osobné údaje je potrebné postupovať podľa § 9 Infozákona a sprístupniť dokument v rozsahu, v ktorom tomu nebráni zákonná ochrana osobných údajov, prípadne vykonať potrebnú anonymizáciu (§ 12 Infozákona).

Pokiaľ žiadosť smeruje k informáciám, ktoré už obec zverejnila, je možné postupovať podľa § 7 Infozákona a žiadateľovi najneskôr do piatich dní oznámiť údaje umožňujúce ich vyhľadanie a získanie. Ak však žiadateľ následne trvá na priamom sprístupnení, obec mu ich musí sprístupniť.

Pri rozsiahlej žiadosti je preto vhodné najskôr identifikovať, ktoré požadované informácie sú už verejne dostupné a ktoré je potrebné osobitne vyhľadať a sprístupniť.

Poplatok za posielanie skenov e-mailom

Podľa § 21 ods. 1 Infozákona sa informácie sprístupňujú zásadne bezplatne. Povinná osoba môže požadovať iba úhradu, ktorá nesmie presiahnuť výšku materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, zadovážením technických nosičov a odoslaním informácie žiadateľovi.

Sadzobník týchto úhrad musí byť zverejnený (podrobnosti upravuje vyhláška Ministerstva financií SR č. 481/2000 Z. z.) a jeho výška musí zodpovedať skutočným materiálnym nákladom. Nemožno doň preto zahrnúť náklady na prácu zamestnancov, administratívne spracovanie žiadosti ani čas potrebný na vyhľadanie či anonymizáciu dokumentov.

Obec môže svoj sadzobník upraviť tak, aby zodpovedal aktuálnym materiálnym nákladom (napr. pri zmene cien papiera alebo poštovného). Kto je oprávnený zmenu schváliť, vysvetľujeme nižšie.

Pri elektronickom sprístupnení, napríklad zaslaní naskenovaných dokumentov e-mailom, však samotné odoslanie spravidla nevytvára samostatný materiálny náklad, a preto nemožno zaviesť paušálny poplatok len za zaslanie skenu alebo za prácu zamestnanca s tým spojenú. Spoplatniť možno iba preukázateľné materiálne náklady, ktoré v súvislosti so sprístupnením skutočne vznikli.

Schvaľovanie sadzobníka a jeho zmeny

Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „Zákon o obecnom zriadení“) v § 11 ods. 4 demonštratívne (slovom „najmä“) vymedzuje záležitosti vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Schvaľovanie sadzobníka úhrad za sprístupňovanie informácií medzi ne nepatrí a nevyžaduje ho ani Infozákon.

Sadzobník úhrad spravidla vydáva starosta obce vo forme interného predpisu (smernice), keďže podľa § 13 ods. 4 písm. e) Zákona o obecnom zriadení rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Ak však obec vo svojom štatúte vyhradila, že takéto predpisy schvaľuje obecné zastupiteľstvo, je potrebné tento postup dodržať.

Rovnako platí, že ak bol sadzobník schválený obecným zastupiteľstvom podľa štatútu obce, aj jeho zmena musí byť schválená obecným zastupiteľstvom.

Záver

Obec musí pri vybavovaní žiadostí o informácie rešpektovať právo verejnosti na prístup k informáciám, zároveň však nie je povinná tolerovať jeho zneužívanie. Pri opakovaných a rozsiahlych žiadostiach je preto dôležité dôsledne evidovať ich rozsah a spôsob vybavovania a každú žiadosť posudzovať individuálne. Rovnako je potrebné dbať na to, aby sadzobník úhrad zodpovedal zákonným limitom a aby obec nepožadovala úhrady za administratívnu činnosť, ktoré Infozákon nepripúšťa.

Tím isamosprava.sk