Články

Navrhovateľka požiadala o vydanie predbežného správneho povolenia a správneho povolenia na výstavbu zariadení veternej farmy. K žiadosti priložila posúdenie vplyvov predmetného projektu na životné prostredie. Navrhovateľke boli požadované povolenia udelené. Následne však vnútroštátny súd podal návrh na prejudiciálne konanie, nakoľko sa tento súd domnieval, že sa hlavné správy musia sprístupniť dotknutej verejnosti, aby mohla uplatniť právo, a to predložiť svoje pripomienky a stanoviská pred prijatím rozhodnutia o vplyvoch dotknutého projektu na životné prostredie.

Sťažovateľ napadol rozsudok Krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutia Ministerstva obrany SR, že z jeho 26-bodovej infožiadosti sprístupní len to, čím reálne disponuje a zvyšok odmietne. Otázky smerovali najmä k histórii vojenského školstva, zápisom vo vojenskej knižke a možným dôsledkom pre výsluhové zabezpečenie, teda k odpovediam vyžadujúcim tvorbu stanovísk, rozborov či právnych názorov, ktoré ministerstvo nemalo k dispozícii a muselo by ich vytvoriť.

Najvyšší súd SR sa zaoberal právnou otázkou, kedy žalobkyňa ako nájomca žiadala po ukončení nájomného vzťahu vyplatenie sumy za zhodnotenie nehnuteľnosti, nakoľko počas trvania nájomného vzťahu zrekonštruovala danú nehnuteľnosť, a tým ju aj zhodnotila. Nájomný vzťah založil správca nehnuteľnosti ako prenajímateľ, ktorému bola nehnuteľnosť zverená do správy obcou.

Sťažovateľky sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva po tom, čo im lotyšské orgány odmietli povoliť verejné zhromaždenie. Prvá sťažovateľka plánovala zorganizovať pochod na podporu ruskej komunity a školstva, zatiaľ čo druhá sťažovateľka chcela pred ukrajinským veľvyslanectvom vyzvať na ukončenie vojny na východnej Ukrajine. Mestská rada Rigy tieto podujatia zakázala s odkazom na správy Bezpečnostnej polície, ktoré varovali pred rizikom verejného nepokoja, možným šírením nenávistných alebo separatistických myšlienok a ohrozením demokratického poriadku v kontexte napätej medzinárodnej situácie po anexii Krymu. Sťažovateľky napadli tieto rozhodnutia na súdoch, no bez úspechu. Tvrdili, že došlo k porušeniu ich práv na slobodu prejavu a zhromažďovania podľa článkov 10 a 11 Dohovoru.

Prokuratúra napadla na súde VZN, ktorým mesto upravilo podmienky tzv. voľných pouličných aktivít, ako sú hudobné, tanečné či výtvarné prejavy na verejnosti. Tvrdila, že obec týmto nariadením prekročila svoju právomoc, pretože zasiahla do oblasti už upravenej zákonom o verejných kultúrnych podujatiach. Podľa názoru prokuratúry tak došlo k nezákonnej regulácii, ktorá mohla obchádzať alebo dopĺňať zákonnú úpravu. Krajský súd žalobu zamietol s tým, že predmetné VZN sa nevzťahuje na kultúrne podujatia podľa zákona, ale výlučne na neorganizované a nekomerčné aktivity jednotlivcov, ktoré nie sú spojené so vstupným a nespĺňajú znaky verejného podujatia. Najvyšší súd toto rozhodnutie potvrdil.